O devalvácii prekladateľského remesla (IV)

Autor: Peter Gomolčák | 8.10.2009 o 9:10 | Karma článku: 11,35 | Prečítané:  3585x

(Nesúrodé poznámky ku Dňu prekladateľov) Preklad ako úniková profesia? Pole zarastá burinou Agentúrna marža: pokojne aj 70 percent

Tretia časť je tu...

(štvrtá časť)

Ja dobre viem, ako ťažko sa dnes zháňa práca, viem, že je kríza a prepúšťa sa, aj to, ako veľmi si potrebuje privyrobiť študent alebo ako ťažko sa pretĺka začiatočník v akejkoľvek branži, ak má v tele aspoň za hrsť chochmesu a usiluje sa na sebe pracovať a odovzdávať dobrú prácu. Nič z toho však ani pri najlepšej vôli nelegitimuje voľbu prekladateľského povolania ako únikovej alebo dočasnej alternatívy, prekladateľské povolanie jednoducho nie je sociálna sieť a preklad nie je nekvalifikovaná manuálna práca, ku ktorej sa v núdzi možno na nejaký čas uchýliť. Viem aj o tom, ako náramne lákavo môže vyzerať (a pre mnohých očividne aj vyzerá) taký „jednoduchý a bezbolestný" spôsob obživy, akože posedávať doma pri počítači a váľať si ... trebárs šunky. Iste, je to o čosi pohodlnejšie ako kopanie kanálov. Seniorka našej prekladateľskej rodiny, totiž moja mama, ktorá sedí pri prekladoch už dajakých päťdesiat rokov, má k tejto ťažko zadržateľnej devalvácii nášho remesla jeden štandardný a nemenný komentár - že totiž dnes už pomaly prekladá každý, kto má v zadku dieru. (To platí aj o knižných prekladoch, isteže - z niektorých fenomenálnych úkazov v prekladovej knižnej produkcii si doma občas, keď už práve nie je poruke lepšia téma alebo keď mama nestihla napiecť, robievame dezert po nedeľnom obede). A niekedy to skutočne vyzerá nachlp tak, ako to opisuje moja mama - stačí chvíľu sledovať televíziu, spravodajstvo alebo dabovaný film, na chvíľu sa započúvať do rádia, prečítať si preklady nejakých internetových stránok, kúpiť si bez obozretného prelistovania slovenský preklad inak skvelej knižky Stephena Hawkinga o čase... alebo sa začítať do dokumentov štátnej a verejnej správy či európskeho byrokratického giganta. Práve na takýchto pseudoprekladateľoch, v lepšom prípade na ešte úplne čerstvučkých, nevycválaných začiatočníkoch stavajú svoju existenciu tie firmy, ktorým ja hovorím prekladateľské (prepytujem) agentúrky a pseudoagentúry a ktoré sa pramálo starajú o to, čo by malo byť ich profesionálnou psou povinnosťou - o ďalšiu výchovu začínajúcich prekladateľov, ak už teda s takými spolupracujú.

A tak pole pomaly zarastá životaschopnou, sebavedomou, pichľavou a devastujúcou burinou, ponúkajúcou "top" a "kvalitu" a "najvyššiu úroveň" a prudko "profesionálne" to i onô...

Naozaj viem, o čom hovorím a hovorím to z prvej ruky. V ten istý Deň prekladateľov, teda pred pár dňami, som od istej stredoslovenskej prekladateľskej agentúry dostal ponuku na spoluprácu, teda že či by som pre nich nechcel robiť úradné preklady, že objednávok majú habadej - a že či by sme sa vedeli dohodnúť na cene.  Na čo som, ako obvykle v takýchto prípadoch, odpovedal, že prečo nie, ja sa spolupráci s agentúrami nijako nebránim, pokiaľ sa vieme dohodnúť. Dohoda však v tomto prípade (a nebol to prvý prípad svojho druhu) mala znamenať asi toľko, že cirka 45 percent z ceny každého prekladu by inkasovala agentúra, ba v prípade expresných prekladov, za ktoré si inak ona navonok účtuje príplatky od 25 do 100 percent, by sa provízia firmy približovala k 70 percentám (!). Na otázku, aký je ich postup a podiel prekladateľa na tržbe pri expresných objednávkach, som už ani nedostal odpoveď - hoci garde bolo také, že oni oslovili mňa, nie ja ich. Tu treba poznamenať dve veci: ad jedna, že k úradnému prekladu agentúra už z princípu a povahy veci nemôže (a nesmie) pridávať nijakú hodnotu, nič, skrátka úradný preklad je raz hotová vec, len čo ho prekladateľ podpíše, zapečatí a vypustí z ruky a, ad dve, že aj keď si agentúra za zaobstaranie a vybavenie zákazky svoju odmenu zaiste právom zaslúži a prislúcha jej aj kompenzácia za réžiu, 45 až 70‑percentná marža je predsa len trochu „cufíl". Na Slovensku je to ale akiste tak...

Môj pohľad z opačného konca vlaku je zasa takýto: Napriek tomu, že mám na svojej webovej stránke jasne a zreteľne napísané, že nie som agentúra a že nikoho nezamestnávam, dostávam ročne v priemere do dvadsať (kedysi menej, dnes viac) ponúk od mladých adeptov prekladania, inými slovami dvadsať žiadostí o externú spoluprácu. Kedysi som na ne, prinajmenšom kvôli dekoru, pomerne zdvorilo odpovedal; na tie, ktoré boli za daných okolností a na môj vkus až priveľmi sebavedomé a hubaté, som odpovedal aspoň formálne; dnes už nerobím ani to, pretože ma to v podstate vyrušuje a irituje ma aj sám fakt, že niekto, kto je lenivý prečítať si pár riadkov na webovej stránke služby, s ktorou by chcel spolupracovať,  si ma trúfa žiadať o niečo, čo na tej stránke (od istého času) výslovne vylučujem. Hovorím - od istého času, pretože v prvých rokoch, keď sa prekladateľský trh ešte len začínal mrviť novými firmami a penzionovanými au-pairkami, a keď som tieto skúsenosti začínal aj zbierať, som si niekoľkých takýchto adeptov vyskúšal. Bohužiaľ, nemal som šťastie - a horko som zaplakal. Boli medzi nimi aj takí, ktorí strávili dosť dlhý čas v cudzine, dokonca poslali slušne napísaný dvojjazyčný e-mail a curriculum vitae, ale keď som sa skúsil s troma z nich na skúšku podeliť o pár strán svojej vlastnej roboty, zistil som, že predovšetkým nevedia poriadne po slovensky (a ani po anglicky, ako tiež vysvitlo).

(dokončenie tu)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Spolupracuje aj s firmou Apple. Peniaze na výskum ale nedostal

Spoločnosť Highchem s pätnástimi zamestnancami a vyše miliónovými tržbami nemá podľa hodnotenia dostatočné odborné kapacity.

DOMOV

Koho odfotili s Kollárom či Lipšicom? Politici a mafiáni na fotkách

Z väzby prepustili Ľubomíra Kudličku.


Už ste čítali?