(tretia časť)
Presne takéto agentúrky ja nazývam pseudoagentúrami, pretože ich majitelia, prevádzkovatelia či zamestnanci prejavujú dosť málo citu i pre svoj vlastný materinský jazyk (nie to ešte pre jazyky cudzích matiek), málo schopností pracovať s písaným slovom a podieľať sa vytváraní kultivovaných textov, jednoducho majú ťažkosti s vyjadrovaním, pravdepodobne aj medzery vo vzdelaní, čítajú málo dobrých kníh a o profesionálnej práci so slovom tu sotva môže byť reč. Svoj biznis robia najmä tak, že najskôr čosi (jedni menej, iní viac) investujú do webového dizajnu, vyznačujúceho sa najmä katalógovými obrázkami pekných dievčat dvíhajúcich telefón či hovoriacich do slúchadla alebo mladých, dynamicky sa rozvíjajúcich manažérov srdečne a družne debatujúcich za stolom v "míting rúme" a bombastickými heslami o „top" službách, profesionalite, kvalite a dávnej, pradávnej tradícii troj- či štvorročnej firmičky; potom si združenými silami a najrozličnejšími metódami pozháňajú prvých klientov; zároveň niečo investujú do reklamy a platených odkazov vo webových vyhľadávačoch; a napokon sa smelo, ľahostajne a dynamicky vrhnú už len na handlovanie: vyhandlujú sa s lacným prekladateľom (ktorého zatlačia až tam, kam sa zatlačiť nechá) a potom sa vyhandlujú s klientom, ktorému ponúknu takú nízku cenu, že nadšený a nič netušiaci klient neodolá. A presne to isté platí aj o mnohých týchto prekladateľoch či prekladateľských učňoch alebo proste len o zúfalých nezamestnaných absolventoch škôl alebo, v tých úplne najhorších prípadoch, o babrákoch veľmi rôznych kalibrov a povolaní a rôzneho veku, ktorí si kdesi-akosi vytvorili dokonale pokrivenú predstavu o tejto - v skutočnosti tvrdej a namáhavej - robote a považujú ju za ľahký spôsob obživy: je im, podobne ako ich neštedrým chlebodarcom, vonkoncom jedno, aký paškvil odovzdajú zákazníkovi namiesto naozajstného prekladu. A to potom musí byť fakticky pohodlná obživa - v tomto jedinom bode sa zrejme nemýlia.
Pravdaže (a aby nevzniklo nedorozumenie), v týchto veciach zďaleka nejde len o nejaký trh, agentúry, obživu niekoľkých stovák ľudí či firiem, odmeny, peniaze, konkurenciu a tak ďalej. Ide tu okrem iného aj o kultúru a jej progresívny deficit, metodické spolupáchateľtvo práve tej časti prekladovej produkcie, na ktorú tu hromžím, na kazení jazyka. Jej cestou totiž do slovenčiny vstupujú cudzie jazyky takým veľmi nešťastným spôsobom, že keby sa ma ktosi opýtal, či za posledných dvadsať rokov slobodnej a otvorenej komunácie s okolitým (a obzvlášť anglofónnym) svetom slovenský jazyk zbohatol či pokazil sa, zvolil by som asi - obávam sa - tú druhú odpoveď. Pritom tu vonkoncom nekráča o nejakú nezmyselnú čistotu a izoláciu jazyka, nedajbože o šovinistický či inak ideologický purizmus, o nejaký Hviezdoslavov ľadeň namiesto januára alebo hoci e-poštu namiesto e-mailu... (Nie je ale úžasným príspevkom do jazyka také milé slovíčko ako zavináč, teda jeho inovovaná konotácia? Nie je to pôvabnejšie ako nejaké "@" alebo "at sign" alebo "amphora"?) Áno, podobné problémy majú aj iné jazyky - a dokonca aj sama angličtina sa sťažuje na vlastný úpadok. Tieto témy tu ale rozvlákať nechcem, a to jednak preto, že sú prizložité a jednak preto, lebo sa spolieham na na-slovo-vzatých odborníkov, ktorí mi ich azda jedného dňa vysvetlia tak, že im možno aj porozumiem. Prečo jazyk upadá? Alebo že by neupadal? Je to len obligátny pocit pomaly starnúcej generácie? Alebo pomaly starnúceho jedinca?
Mal som pred asi piatimi rokmi česť spolupracovať na jednom väčšom komerčnom preklade v tandeme s takýmito ľuďmi. Bol to manželský pár, tuším, že už ani nie práve najmladší. Postarali sa mi o tristný a pre mňa monumentálny zážitok: keďže zjednotenie terminológie, záverečná úprava a odovzdanie textu agentúre bolo podľa dohody mojou úlohou, odkrútil som si na tom preklade niekoľko nocí navyše (zadarmo, prirodzene) aj za tandemistov, s ktorými ma bona fide spriahla dotyčná agentúra a po ktorých som voľky-nevoľky musel prerábať vari každú druhú vetu. Jedna reklamná agentúra zasa, pre ktorú pracujem už asi štyri roky, ma zasa v počiatočnom období spolupráce niekoľkokrát po sebe požiadala, aby som zrevidoval guláš, ktorý im ako preklad dodala „renomovaná" prekladateľská agentúra - pozitívnou stránkou tohto prípadu bol aspoň sám fakt, že „account manažéri" tejto reklamnej agentúry rýchlo rozpoznali, aký hnoj im prekladateľská agentúra odovzdala a rozpoznali aj to, že v stave, v akom text dostali, je to hnoj nepoužiteľný.
(predposledná časť tu)