(prvá časť)
Existuje celá hŕba oveľa závažnejších, pálčivejších, spoločensky či hospodársky kritickejších zhlukov problémov a mrzutostí, než sú problémy a mrzutosti prekladateľov na voľnej nohe, prekladateľov živnostníkov (ja ich označujem trochu salónnejšie ako komerčných prekladateľov), bankových, úradných (súdnych, ak chcete)... - skrátka prekladateľov všetkých a ako takých. A, pravdaže, je veľa vážnejších a zúfalejších oštár a protivenstiev, než je problematika prekladania z cudzích jazykov (a aj do nich).
No predsa len - až taká malichernosť to zasa nie je. Kdesi som pred pár rokmi čítal, že pre chybný preklad medzi diplomatickou kórejčinou a diplomatickou angličtinou len-len že ktosi na jednej zo znepriatelených strán neodpálil raketu. Alebo v roku 2007 zverejnila TASR noticku o tom, že vo Francúzsku „nesprávny preklad pokynov pre používanie softvéru pravdepodobne pripravil o život štyroch pacientov, ktorí ... dostali príliš silnú dávku röntgenového žiarenia (Chyba v preklade zabila štyroch pacientov, TASR, 6. 3. 2007)... A takýchto extrémnych príkladov by sa v dávnejšej i modernej histórii dalo nazbierať habadej. Nie, fakt to niekedy nie je celkom sranda a ako sa svet zo dňa na deň mení a zmenšuje, platí to zo dňa na deň vehementnejšie.
Pred pár dňami bol (vraj) Deň prekladateľov, či dokonca Medzinárodný deň prekladateľov, tak som to aspoň počul v Slovenskom rozhlase. Nebol by to pre mňa zrejme dostatočný motív na písanie článku, už asi pred desiatimi rokmi som sa prestal verejne vyjadrovať k čomukoľvek, ale čírou náhodou som práve na Deň prekladateľov v internete natrafil na jednu stránku, ktorá ma úprimne prekvapila, oslovila a motivovala - a tak som sa po dlhom čase vajatania nad touto témou rozhodol zabŕdnuť aspoň do jedného čiastkového prekladateľského problému.
Totiž - do prekladateľských agentúr, agentúriek, pseudoagentúr a ich vzťahov s (komerčnými a úradnými) prekladateľmi, prekladateľským dorastom a - nemôžem nedodať - aj so pseudoprekladateľmi. A do ich neblahého kolektívneho vplyvu na toto profesijné prostredie.
Na webovej stránke, ktorá ma tak inšpirovala a ktorej obsah mi (aspoň vo fragmentoch) skutočne ulahodil, som objavil isté prekladateľské zduženie, ktoré samo seba definuje ako „Združenie úradných prekladateľov ..., ktoré vzniklo ako odpoveď na výskyt predražených a nekvalitných služieb prekladateľských agentúr..." a ktorého „cieľom je zachovávať kvalitu, odbornosť a cenovú dostupnosť jazykových služieb a pracovať v zmysle zákonných ustanovení ohľadom poskytovania úradných prekladov a tlmočenia". Prekvapilo ma to preto, lebo profesionálna (či vôbec akákoľvek) solidarita nie je vlastnosť, ktorou by sa slovenská povaha práve vyznačovala. A keďže som už sám v posledných troch či ôsmich rokoch neraz platonicky hĺbal nad čímsi ako prekladateľské družstvo alebo voľné združenie komerčných a úradných prekladateľov a hĺbal som aj nad tým, že také združenie či družstvo by azda mohlo v tomto prostredí vytvoriť aspoň akú-takú osamelú protiváhu neustále a predovšetkým malígne bujnejúcemu konglomerátu prekladateľských agentúr (a agentúriek a pseudoagentúr... ), a keďže som o tom hĺbal naozaj len platonicky, nekonečne ma potešilo, že sa našlo ešte aspoň niekoľko takých ako ja. A najmä, že títo moji neznámi kolegovia (ale zato bratia v názore) nezostali len pri platonickom hĺbaní...
Také profesijné združenie, akokoľvek voľné a neformálne, je totiž za dnešnej pomerne zúfalej situácie v mikrosvete nášho remesla skutkom, ktorý si zaslúži publicitu a pozornosť. Prvé, čo som teda urobil hneď, obratom, bolo, že som na svoju vlastnú webovú stránku vylepil takúto deklaráciu: „Táto služba a prekladateľ sympatizuje so združením úradných prekladateľov ... (nie je však jeho členom), ktoré vzniklo ako odpoveď na výskyt...".
Isteže, to najjadrnejšie jadro problému, ktorému ja osobne pripisujem až takú váhu, že mi stojí aj za verejné deklarovanie solidarity, je omnoho komplexnejšie a univerzálnejšie, než len tichá vojna medzi parazitnými sprostredkovateľskými agentúrami a robotníkmi prekladateľského remesla. Svojou najvnútornejšou povahou je to problém politický, sociálny a ekonomický, otázka odborovej solidarity, otázka princípov ochrany ľudí, vykonávajúcich prácu, pred ľuďmi, ktorí z ich práce žijú a chcú žiť podľa možností čo najľahšie a najlepšie ... a tak ďalej. To už by som ale zašiel celkom mimo rámca svojej témy a vysoko nadeň a pomaly by som sa dopracoval ku Karolovi Marxovi a možno až k J. J. Rousseauovi a spoločenskej zmluve. Toto tu ozaj riešiť nechcem. Čo však určite chcem, je vysvetliť, prečo v spojitosti s prekladateľskými agentúrami používam až také vulgarizmy ako „agentúrka", „pseudoagentúra", či prečo ich nazývam priam parazitnými. A chcem vysvetliť aj to, ako sa tieto veci odrážajú na tomto špecifickom pracovnom prostredí a na kvalite jeho produkcie.
(pokračovanie nájdete tu)